O dni, keď som prestal mať rád parené buchty alebo prečo niektoré vtáky nelietajú

02.07.2020

Viktor sa posadil za stôl a matka pred neho postavila tanier s parenými buchtami. Na horúcom ceste posypanom kakaom sa roztekalo maslo. Ako sa jeho pevná konzistencia mení v kvapalnú, dnes pozoroval aj na tanieri v školskej jedálni. Predtým z obitého tanierika s jeho menom napísaným čokoládou, teraz z bieleho taniera z jednej z mnohých pobočiek švédskeho nábytkárskeho koncernu mu do nosa prenikala sladká vôňa nadýchaného cesta. Druhá porcia parených buchiet v časovom odstupe ani nie tri hodiny. Vzadu v ústach ešte stále cítil chuť tej prvej. A niekde v jeho mozgu sa spomienka z dneška ukladala do dlhodobej pamäte. V nadchádzajúcich rokoch si bude do mozgových závitov vštepovať informácie z histórie, z geografie či chémie. Mnoho z toho zabudne. Jedna pamäťová stopa prenechá miesto druhej. Akoby si podávali štafetu na nekonečnom maratóne. Spomienka z dneška tam však ostane roky. Nekompromisná. Boľavá.

***

Tritisíctristotridsaťtri podaných prihlášok. Na zápise do prvého ročníka na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine však v aule nesedelo viac než dvestotridsať ľudí.

Viktor Ritter sedel vpredu, nevšímajúc si budúcich kolegov a pozorne si zapisujúc všetky informácie, ktorými ich zahŕňala študijná referentka. Jeho tmavý oblek medzi ležérne oblečenými spolužiakmi značne vytŕčal. Ostatní medici nervózne pokukovali po prednáško-vej sále alebo sa snažili udržať spoločensky prijateľnú konverzáciu o tom, z akého kúta Slo-venska prichádzajú, prečo práve Jesseniova , internát či byt. V poslednom mal Viktor jasno. Z finančného hľadiska nebolo možné, aby mal byt sám pre seba a keďže si zakladal na osobnom priestore, zažiadal si na študijnom oddelení o privátnu internátnu izbu.

Keď referentka začala hovoriť o využívaní jedálne, trochu nechcene sa zamrvil, pričom nohou kopol do kufru, čo mal pod nohami, a ten sa s rachotom prevrátil. Hneď po zápise sa sťahoval na internát. Do začiatku semestra síce ešte zostával celý týždeň, ale aspoň si za ten čas prejde školu a mesto. To povedal mame. Pravdou však bolo, že sa nevedel dočkať, kedy konečne bude bývať sám.

Po zapísaní študentov v abecednom poradí, prianí úspechov v štúdiu, opustil aulu a s kufrom poslušne šúchajúcim sa za jeho ľavou nohou vyrazil smerom k internátu.


"Ako ti opakujem, chlapec môj zlatý, pri mene Viktor Ritter je písaná dvojlľôžková izba," trvala na svojom robustná vrátnička a mávala mu pred nosom štósom papierových zozna-mov. "Si Viktor Ritter alebo nie?"

"Opakujem vám, pani, meno je správne, ale žiadal som výslovne izbu pre jedného," snažil sa zachovať si pokoj Viktor a prstom ukazoval na vytlačené podklady k ubytovaniu, ktoré mu prišli na emailovú adresu. "Aj vyúčtovanie mi prišlo za jednolôžkovú izbu."

Čím dlhšie presviedčal vrátničku, tým viac pochyboval, že by mu vedela pomôcť. Keď sa však dožadoval niekoho kompetentnejšieho, kto by mu poradil, vrátničkine nozdry sa nahnevane rozšírili a mäsitá tvár očervenela. Riešenie bolo v nedohľadne. Prevzal si teda kľúč s plastovým štítkom s číslom izby a za jej mrmlania, že ak chce izbu zmeniť, má navštíviť budúci týždeň v úradných hodinách referentku, sa pobral hore schodmi na štvrté poschodie.

Pred izbou číslo štyristopäťdesiatpäť stál asi päť minút, kým sa rozhodol kľúč skutočne vložiť do zámky a otvoriť. Sen o súkromí sa skončil. Izba sama o sebe nebola beznádejná. Zariadenie bolo prosté. Dve postele, dve skrine, dva stoly rozložené po opač-ných stenách izby. Jedna posteľ vytŕčala spod kopy oblečenia, ktorú tam pravdepodobne zanechal jeho spolubývajúci. Dve ponožky ležali na zemi. Na jednom zo stolov bol rozložený vlašský šalát a z rožka vedľa lyžice bolo odhryznuté. Dvere na balkón boli pootvorené, ale žalúzie boli zatiahnuté, takže nemohol vidieť, kto je na balkóne. Že tam ale niekto určite je potvrdzoval cigaretový dym, ktorý k nemu vanul cez škáru na pootvorenom balkóne.

"Jasné, kotrba akási, večer príď! Zaťál som sám. Pozreme, čo mi to tá moja bláznivka nabalila," zahučal ten niekto na balkóne. Nato sa otvorili dvere a pred Viktorom sa objavil mladík vo vyťahaných rifliach a mikine s kapucňou. Keď zbadal Viktora, veselo sa zazubil a mobil, z ktorého telefonoval, si strčil do vrecka riflí. Cigaretu uhasil o rám balkónových dverí a ohorok vyhodil z balkóna. Pohol sa k Viktorovi a zrejme na pozdrav ho buchol do ramena. "Zdarec. Ty budeš Viktor asi, čó?" Vyšlo z neho ešte pár nezmyselných slovných spojení a zakončil to tým, že sa volá Tomáš Bórik. "Soráč za bordel, ale nemohol som nájsť cígu. Dáš si so mnou jednu fajku mieru, kamoško?"

"Ospravedlňujem sa, ale musím si zavolať," odvetil zdráhavo Viktor, kufor odložil pod neobsadený stôl a vyšiel von z izby. Zatvoril oči, trikrát sa zhlboka nadýchol a potom sa rozhodol nájsť knižnicu, aby si požičal potrebný študijný materiál.

***

Hrubú knihu otvoril približne v polovici. Niekde tam mu otec ukazoval obrázky tých najje-dovatejších zvieratách planéty. Musel prelistovať pár stránok, ale nakoniec našiel, čo chcel. Spokojne zatlieskal rukami a dotkol sa fotografie medúzy štvorhrannej. Čítať ešte nevedel, v škole boli zatiaľ len na písmene "R". Z otcovho rozprávania si však pamätal, že žijú na pobreží Tichého oceánu a že ak ťa v mori uštipnú, o sekundu sa utopíš. Pri prelistovávaní encyklopédie zvierat si ani nevšimol, ako k nemu prišiel otec aj s nákupom z potravín. Synovi podal keksík, no Viktora viac ako sladkosť zaujímala kniha.

"Vezmeš ma niekedy na konferenciu, oci?" spýtal sa, usmievajúc sa na obrázok zívajúceho leva. Pán Ritter sa pohodlne oprel na lavičke, jedol čokoládovú tyčinku a ticho pozeral pred seba. Viktor nechápal, čo ho tak zaujalo. V parku boli sami, dokonca ani psy z ulice sa nepreháňali po popadanom listí.

"Viki, ponúkli mi úžasné miesto na Univerzite Yale. Je to až za Atlantickým oceánom. Spomínaš si na ten oceán?" Keď Viktor prikývol, Ritter starší pokračoval: "Na dva roky. Skvelý plat. A vy s mamičkou za mnou môžete občas jazdiť."

"Nepôjdeme s tebou?" Viktor na otca zvedavo pohliadol.

"Viki, tu máš predsa kamarátov. Tam by si deťom ani nerozumel. Hovoria iným jazykom. Anglicky. "

"Šimon si minule pomýlil dážďovku s hadom, prepánajána!" zhíkol chlapec. Potom zosmutnel. "Nemám kamarátov. Nechápem, o čom sa bavia. Akoby hovorili anglicky."

"Naučíš sa im rozumieť. Musíte si len na seba zvyknúť," riekol mäkko Ritter.

"Nemôžem sa radšej učiť anglicky?" dúfal Viktor nahlas. Nato ho otec pošteklil pod pažou a hneď bola veselšia atmosféra.

***

Pre dnešný deň stačilo, pomyslel si Viktor a s povzdychom zatvoril učebnicu anatómie. Pozrel na hodinky. Boli skoro tri hodiny ráno. Pozrel okolo seba. Aj tí najvytrvalejší v študovni spali s hlavami položenými na hrubých knihách. Pred odchodom sa rozhodol skontrolovať emaily, či od profesorov niečo neprišlo.

Posledný mail bol od otca. Vedel, čo v ňom je. Mama ho varovala minulý týždeň. Otcovi a jeho novej manželke sa pred mesiacom narodil syn. Pozývali ho na krstiny. Nechce-lo sa mu, ale bola to príležitosť navštíviť Ameriku. Za trinásť rokov, čo pán Ritter prednášal na Yale, ho Viktor nenavštívil ani raz.

Pretrel si oči a zaklapol laptop. Zhasol lampičku a unavený sa pobral do izby.


Tomáš pred spaním fajčieval na balkóne. Chodieval spávať neskoro, rovnako ako on. Mal pocit, že naňho čaká, aby nadviazal konverzáciu. Po niekoľkých cvičeniach z anatómie a Tomášových presných odpovediach na docentove otázky, pochopil, že ponocuje kvôli učeniu. Prekvapil ho. Ale pripomínal mu spolužiakov zo základnej školy. Veriť mu teda úplne nedokázal.

V to skoré ráno našiel Tomáša sedieť na stoličke pri balkóne. Nefajčil. Pozeral von. Viktor nechápavo podišiel k nemu a so všetkým sebazaprením sa spýtal: "Deje sa niečo?"

Tomáš si vzdychol. "Zajtra musíme zrobiť pohreb, kamoško. Na balkóne som našiel skapacinu holuba. Už som pozval decká z chodby. Vystrojíme tomu hrkútajúcemu exotovi pohreb, jak sa patrí. Bol to maskot intráku. Neni možné, aby sme sa s ním nerozlúčili."

Viktor len zaskočene zdvihol obočie. Nahol sa cez Tomáša, aby videl na balkón. Na zemi spod handry, ktorou včera umýval podlahu, vytŕčalo holubie krídlo. Od toho popolavo sfarbeného peria s červenými prúžkami nevedel odtrhnúť pohľad. Pravdepodobne z neho prehovorila únava, ale jeho odpoveďou bolo prosté "V poriadku".

***

Škola bola najzaujímavejšie miesto, aké kedy navštívil. Najradšej mal prvovku. O zvieratách vedel veľa už od otca, ktorý ako významný zoológ chlapca rád zasväcoval do tajomstiev prírody. Rád učiteľke odpovedal na jej otázky. Pomáhalo mu to prekonať odlúčenie od ocka. Časom však zisťoval, že ostatným deťom sa to nepáči. Že nemajú radi, ak je viac kamarát s učiteľkou, než s nimi. Všimol si to už dávnejšie, ale silnejšie to pocítil v ten deň, keď opravil Šimona z prvej lavice, že na obrázku, ktorý im učiteľka ukazovala, je dážďovka a nie had.

"Staraj sa radšej o svoju dážďovku v gatiach, ty smrad!" zrúkol po ňom Šimon, keď ho učiteľka pochválila. Nevychovanec musel ísť do kúta na zvyšok hodiny a do žiackej knižky mu triedna vytlačila zamračené slniečko, ale on sa škeril, akoby to stálo za to.


Streda bola jeho najobľúbenejší deň. Mali prvovku a v jedálni bývali sladké obedy. Dnes to boli parené buchty. Viktor ich mal veľmi rád. Kuchárky vedľa lekvárovej buchty posypanej kakaom vždy napísali na okraj tanierika čokoládovou polevou meno každého prváčika. Na tom jeho bolo napísané "Viki". Vzal tanier s buchtou od kuchárky, poďakoval sa a sadol si za prázdny stôl pre štyroch. Nevadilo mu to. Vždy obedoval sám. Dnes sa však čudoval, prečo naňho spolužiaci od vedľajších stolov pozerajú. Šepkali si a chichotali sa. Akiste si z neho na hodine znovu vystrelia. Viktor si vzdychol a s chuťou sa zahryzol do buchty. Celá jedáleň vybuchla v smiech. Ani upozornenia učiteliek ich nevedeli utíšiť.

V prvom momente nevedel, čo to znamená. S chuťou premieľal sladké cesto medzi zubami a zvedavo sa obzeral po svojich spolužiakoch. Vedel, že sa smejú na ňom, ale nechápal prečo. Hádam sa zašpinil? Vystrekol mu lekvár na gate? Obzerajúc si oblečenie sa mu zrak zastavil na odhryzenom konci buchty. Zdalo sa mu, že sa v buchte, v tom mieste kde bol lekvár, čosi pohlo. Pozrel sa bližšie za ešte hurónskejšieho smiechu detí a vtedy zbadal... Čo to bolo? Červík? Nie. Bola to dážďovka. Dážďovka, akú im učiteľka ukazovala na obrázku. Dážďovka, aké vyliezajú zo zeme, keď naprší.

"Dážďovka, ty smrad, dááážďovka! Dážďovka, akú máš v gatiach, Vikinko-dilinko!" jačal na plné hrdlo Šimon.

Viktorovi do očí vbehli slzy. Položil buchtu na tanier. Postavil sa zo stoličky, slušne ju zasunul pod stôl a potom sa pomaly vybral von z jedálne. Keď za ním učiteľka volala, že nesmie odísť, rozbehol sa. Do záhonu pred jedálňou vyvrátil obsah žalúdka. Učiteľke, ktorá vybehla za ním vysvetlil, že mu prišlo zle a preto musel ísť von. V ten deň dostal do žiackej knižky pečiatku zamračeného slniečka za to, že sa pohyboval vonku bez dozoru.

***

Na pietnom zhromaždení za holuba sa stretlo veľa ľudí. Okrem študentov z vedľajších izieb prišli aj tí z ostatných poschodí. Medzi ľuďmi sa správa o tejto udalosti šírila rýchlejšie, než informácie o zozbieraných otázkach na skúškový test. Každý so sebou niečo priniesol. Jedlo, alkoholické či nealkoholické nápoje, reproduktory, ktoré keď Tomáš zapojil do svojho laptopu, nechal znieť celým internátom Requiem, nedokončenú Mozartovu skladbu.

Celá táto bizarná udalosť Viktora zvláštnym spôsobom dojímala. Každý rozhovor sa začínal spomienkou na holuba. Ten hrkútajúci exot, ako ho Tomáš nazval, dokázal spojiť úplne neznámych ľudí. S úsmevom pozeral na fotku holuba v rámiku položenom na Tomá-šovom stole. Horeli tam tri sviečky - viac Tomáš z bezpečnostných dôvodov zakázal zapáliť.

"Je to len nejaký blbý holub z netu," zašepkal za ním Tomáš. "Nemohol som predsa odfotiť skapacinu. To by nebolo efektné. A duch toho exota je tu s nami, aj keď už hnije kdesi v odpadkoch. Dík, že si nám dovolil rozlúčiť sa, kamoško." Kamarátsky pobúchal Viktora po ramene. Chcel hneď odísť, ale Viktor ho zastavil:

"Ak nabudúce budeš chcieť pochovávať potkana, napíšem otcovi, aby mi poslal jeden z jeho prejavov ako prejav úcty."

"Tvoj tatko je farár, či čo?" čudoval sa Tomáš.

"Zoológ."

"Takže zvierací odborár," Tomáš sa zasmial. Potom sa však strhol. "Počkať, tvoj tatko je Martin Ritter? Ten z Yale? Nič proti nemu akože, ale čo sa týka tučniakov, tam má nejaké medzery mu odkáž. Nestačí len vedieť, že sú to vtáky, čo nelietajú."

Viktor sa zasmial. "Môj otec má medzery vo všeličom. Aj v poznaní, že ľudia sa už tiež naučili cestovať vzduchom."

"Tak sa na tvojho tatka napijeme, aby mu to lepšie myslelo, kamoško," zvolal bujaro Tomáš a bežal im doniesť niečo na pitie.

Viktor tam čakal, usmievajúc sa na toho falošného nebožtíka na fotke. Nemohol si pomôcť, ale v tom momente si akosi nevedel spomenúť na to, či vtedy zjedol kus dážďovky obecnej alebo dážďovky hnojnej.


- Monika M.