Emma a Lujza

07.05.2020

Už od tej nehody, pri každej príležitosti, keď mala možnosť zastať a zamyslieť sa, Lujza zatvorila na moment oči a predstavila si pláže v Spiaggia di Sansone, kde strávila spolu so svojimi rodičmi poslednú dovolenku pred tým, ako mala nastúpiť na vysokú školu. Odbor maliarstvo na fakulte výtvarných umení na Vysokom učení technickom v Brne. Boli na ňu nesmierne hrdí. Tie nádherné dni plné slnka, kedy vo vzduchu bola cítiť slanosť mora a vôňa pečených rýb v prístavných tavernách, jej dnes už len hmlisto pripomínala papierová taška s obrázkom palmy zavesená na pokladní oproti tej, za ktorou sedela sama.

V pravom hornom rohu na čiernobielom displeji jej kasy neústupčivo blikal dátum 26.6.2015. Boli to už štyri roky. Štyri roky, čo sa dozvedela, že ju prijali na jej vysnívaný odbor. A boli to vyše dva roky, čo sa toho snu vzdala.

"Dobrý den," dal o sebe vedieť vyšší pán v obleku a v rýchlosti vykladal na pás svoj nákup. Pás bol už plný, ale on ešte nemal vyloženú ani polovicu nákupného vozíka. Keď sa snažil nájsť miesto v tej kope potravín pre pollitrový nízkotučný jogurt, vo vrecku mu začal zvoniť mobil. "K sakru, slečno, mohla by ste, prosím, začat markovat ten nákup? Nebo vás příliš obtěžuji?" zapišťal na Lujzu a priložil si smartfón k uchu.

Lujza nadskočila na svojej stoličke a pustila sa do práce. Za tie dva roky, čo v tom supermarkete pracovala, dokázala zo svojich rúk vytlačiť neuveriteľné tempo, obzvlášť ak bol zákazník nepríjemný. Nad pravidelnými frázami Dobrý deň!, Nech sa páči!, Bude to 235 korúm, prosím!, Ďakujem!, Dovidenia! sa už ani nezamýšľala. Vychádzali z jej úst automaticky. Fungovala ako nejaký automat, do ktorého hodíte potrebný počet mincí a naprogramujete ho na vyžadovaný výkon. Nemyslete, jen delejte, co je potřeba! vravieval často jej vedúci.

Ale dnešok bol iný. Dnes mala toho všetkého akosi plné zuby. Do Brna prišla, aby niečo dokázala. Od smrti jej rodičov však šlo všetko dolu vodou. Zabili sa pri dopravnej nehode v zime na začiatku roku 2012. Auto dostalo šmyk. Otec nezvládol riadenie, prerazil zvodidlá a auto vrazilo do stromu pri ceste. Zomrel na mieste. Svoje úspešné zakončenie prvého skúškového na vysokej oznamovala matke ležiacej v kóme na jednotke intenzívnej starostlivosti v žilinskej nemocnici. So slzami stekajúcimi po tvári, ale snažiac sa aspoň trochu usmiať. Bol to úspech. Nikto z ich rodiny si ani len nepodal prihlášku na vysokú školu, niektorí nemali ani maturitu a ona úspešne zvládla prvé skúškové. Dúfala, že matku tá radost-ná správa preberie. Zomrela týždeň potom na vnútorné krvácanie.

"Slečno, já ten nákup nemám kde skládat!" oznámil pohoršene muž s mobilom stále priloženým na uchu.

"Prepáčte, pane, ale ja už nemám kam dávať namarkovaný tovar. Musíte si niečo dať do košíka alebo do tašky," odvetíla Lujza už s naučenou vyrovnanosťou.

"Tatínku, já to tetě pomužu naskládať do košíku. Ty mužeš vyložit jěště ty moje sušenky a pastelky a barevný papír a..." Na Lujzino prekvapenie odrazu vykukne spod kasy dievčatko s kučeravými hnedými vláskami po plecia. Celou silou sa zaprie do vozíka a vytlačí ho mimo kasu, aby mohla prejsť k odkladaciemu priestoru. Potom vozík opäť zasunie k otcovi, aby mohol dovykladať zvyšok nenamarkovaného nákupu.

Otec ani brvou nepohol. Priložil mobil späť k uchu a pokračoval vo vykladaní.


Malá zatiaľ usilovne rozťahuje veľkú plátennú tašku a naťahuje sa za pórom, ktorý je na samom vrchu tých naúčtovaných vecí. Nemá ani sedem. A keď sa načahuje za vecami, ktoré horko-ťažko skladá do tašky, namáhavo si odfukuje.

"Ja ti pomôžem," riekla Lujza rozhodne a vyšla z pokladne, nevšímajúc si nesúhlasný výraz kolegyne sediacej v pokladni oproti. Dievčatko s úsmevom poďakovalo a spolu sa dali do ukladania. Zdalo sa, že otec si ani nevšimol, že Lujza na chvíľu prestala markovať. Horúčkovito vykladal čosi do telefónu, nejaký sled slov, ktoré Lujze nedávali žiaden význam. Keď s malou skončili, Lujza na ňu žmurkla a vrátila sa na svoje miesto.

Dievčatko s úsmevom pozorovalo predavačku pri práci. Lujza sa na malú občas vtipne zaškerila a dievča sa veselo zasmialo. Keď namarkovala poslednú položku, stlačila hotovosť a vyskočila na ňu suma 4868 korún.

"Štyritisícosemstošesťdesiatosem korún, prosím," oznámila naučene a pozrela na pána. Ten však bol otočený chrbtom a stále hulákal do telefónu. Vôbec nereagoval. S povzdychom sa obrátila na malú a pomohla jej zbaliť aj zvyšok nákupu.

"Když vyrostu, chci být taky prodavačka."

Bolo to akoby jej niekto vrazil facku. Lujza sa rýchlo obzrela, či ju pán v obleku nevidí a potom si kľakla k malej. S chápavým úsmevom ju pohladila po tvári a riekla: "Zlatíčko, ty môžeš byť čímkoľvek budeš chcieť. Ak budeš chcieť byť pilotkou, nech je tak. Ak budeš chcieť byť gymnastkou, nech je tak. Ak chceš byť princeznou, nech je tak."

Dievčatko sa zoširoka usmialo. Lujza vedela, že jej nemôže rozumieť. Ale musela to povedať. Často si predstavovala samú seba v koži iných ľudí. Ako predavačka vo veľkom supermarkete mala obrovskú paletu rôznych vzorov ľudských pováh. Každý iný. Milióny odtieňov rôznych farieb na palete. Ak bolo treba, vždy ľuďom povedala to, čo by chcela v ich situácii počuť ona sama. Dievčatko nebolo výnimkou.

Opäť si sadla k pokladni a tentoraz hlasnejšie zopakovala požadovanú sumu. Muž sa zbadal, vytiahol z peňaženky päťtisícku a podal jej ju. Počkal si na výdavok, na korunu presne a bloček a bez slova šiel. Lujza ešte zakývala dievčatku, potom sa odhlásila z pokladne a zavolala si na informácie, či nemôže skočiť na toaletu. Vedúci s nevôľou napokon súhlasil.


***

S odporom pozrela na zapáchajúci záchod. Ako obyčajne tam nebol toaletný papier a zabudla si vziať vreckovky. Zlostne zaťala päste až si nechtami zaryla do dlaní. Keby mohla, kričala by. Keby tam bolo zrkadlo, rozbila by ho. Z vrecka na jej ošúchaných rifliach vytiahla mobil a vyťukala číslo. Pokladníčky pri sebe nemohli mať telefón, keď boli na pokladni. Ale ona tento príkaz nikdy nedodržala.

V telefóne znel zvuk vytáčania. Nezopakoval sa viac než trikrát a na druhej strane sa ozval známy ženský hlas. Lujze okamžite zvlhli oči, ale potlačila chuť rozplakať sa.

"Emma? Mohla by si prísť skôr? Neviem, asi okolo jednej? Išlo by to?" Lujze stiekla po tvári prvá slza. "Tak fajn. Teším sa."

Keď zložila, pozrela na displej, aby vedela koľko je hodín. Bolo o päť minút pol jedenástej. Ešte dve hodiny v tomto pekle.

Cestou späť jej vedúci nespokojne pripomenul, že sa pri pokladniach vytvárajú dlhé rady a že by bolo vhodné, ak s tým niečo urobí.

"Samozrejme, veď čo iné ľudí priláka do obchodu, ak nie šedivé kurčatá za štyridsať korún," odvetila Lujza vyrovnane a nechala za sebou rozhorčeného vedúceho.

***

O hodinu boli rady preč. Na informáciách nikto nebol, a tak Lujza vzala jeden z papierov, na ktorom boli vyobrazené rôzne druhy pečiva a kódy k nim - nočná mora každej predavačky - a na čistú stranu začala písať výpoveď.

***

Trvalo celú hodinu, kým sa konečne dopracovala až na koniec. Ľudia stále prichádzali a odchádzali a jej zlosť rástla. Keď sa na ten papier konečne podpísala, cítila nevýslovné šťastie. Chvíľu ten papier držala pred sebou a zamyslene sa naň usmievala.

"Píše vám nejaký tajný ctitel, slečno?"

Lujza rýchlo zložila papier a položila si ho na stehná. Zoširoka sa usmiala na známu tvár a šibalsky odvetila: "Ale kdeže, pán Stýskal. Som len vaša."

Po jeho asi stej ponuke na sobáš a vyplatení účtu, nahliadla do pokladne a spočítala peniaze. V bankovkách tam bolo niečo cez osemnásťtisíc korún. Ak by brala do úvahy ešte drobné, mohlo tam byť niečo cez dvadsaťtisíc. Tento mesiac jej mali vyplatiť ešte hodiny z minulého mesiaca, keď zaskakovala za chorú kolegyňu. Manažérka jej však oznámila, že sa bude musieť pripomenúť zrejme aj ďalší mesiac, lebo má už príliš veľa odrobených hodín. Dvadsaťtisíc. Žiadna horibilná suma, ale na jednosmernú letenku bude stačiť.


***

Na prestávku ju poslali až po jednej. Neprekvapilo ju to ani trochu. Niekedy mala pocit, že boli radi, ak si s ňou mohli robiť, čo chceli. Keď mohli ukázať, že sú nad ňou. Keď ju nechávali na pokladni ešte pol hodinu po pracovnej dobe. A nikto nikdy tie polhodiny nevyplatil. Ale dnes sa za tým všetkým rozhodla urobiť veľkú bodku. Po prestávke sa už na svoje miesto nevráti.

Keď si obliekala kvetované šaty s áčkovým strihom, zbadala na displeji mobilu, že volá Emma. Zrušila ju. Dokrčenú a spotenú uniformu hodila do skrinky, vzala všetky svoje veci a vyšla zo šatne.

Pred vchodom do predajne, bolo na stene zavesené zrkadlo. Bolo obrovské. Človek sa v ňom videl celý. Nad zrkadlom stála veľkým písmom napísaná otázka: "Vidí vás tak zákazník?" Keď do tejto práce ešte len nastúpila, vždy si skontrolovala tvár, svoju nevzdušnú uniformu, svoj účes. Po niekoľkých mesiacoch práce v tomto zariadení si však pred týmto zrkadlom kontrolovala, či je jej falošný úsmev dostatočne presvedčivý. Ale dnes sa do toho zrkadla usmiala naozaj srdečne. Z kabelky vytiahla slnečné okuliare a nasadila si ich na nos. Zo svetlých vlasov si strhla gumičku, trošku si ich upravila a znovu sa usmiala. To, čo videla v zrkadle, sa jej nesmierne páčilo. Už dávno nemala na sebe niečo, v čom jej vynikol jej útly driek. Vidí vás tak zákazník?

"Len nech sa pozerá!"

Cestou von oproti nej kráčala manažérka. Ani ju nespoznala. Posledný pohľad na informácie alebo inak kanceláriu vedúceho. Ten práve telefonoval s predavačkou na pokladni desať. Chuderka, znovu ďalšie storno. Dnes už asi desiate. To sa jej tá smena predĺži. Ale to už nebol Lujzin problém. Zvrtla sa na podpätku a vykročila von z automaticky sa otvárajúcich dverí. A nikdy sa necítila slobodnejšia.

***

Kúsok od hlavného vchodu bola zaparkovaná Emmina stará Fabia. Bolo to jedenásťročné auto, ktoré Emma kúpila minulý rok od otca svojho spolužiaka z vysokej. Vždy pred tým, ako Lujza nasadla do tohto auta, v mysli si povedala krátku modlitbu za ochranu ich životov. Niežeby jej obavy spôsobovala iba opotrebovanosť vozidla. Emmine vodičské schopnosti na dôvere v bezpečnú jazdu tiež nijako nepridávali.

O červenú kapotu sa opierala Emma. Tvár mala obrátenú k slnku, bradu vystrkujúc dopredu akoby nasávala slnko cez póry na jej olivovej pokožke. Až k pásu jej padali gaštano-vé vlasy výrazne kontrastujúce s jej pastelovými žltými šatami až po zem.

"Emma," povedala Lujza skoro šeptom.

"Ale, ale... Lujza, ty si dnes nádherná," zajasala Emma, pribehla k nej a objala ju. Lujza ihneď zacítila jej kvetinový parfum zmiešaný s cigaretovým dymom. Emma si zapálila vždy len vtedy, ak mala nejaký problém. Či už to bol problém vážny, alebo to bol bola len takzvaná Emmina jedenástka. Mali takú dohodu. Ešte na strednej škole sa dohodli o svojich problémoch hovoriť v číslach. Na stupnici od jeden do desať posúdili problém a podľa toho si dali vedieť, či to znesie odklad, alebo si to vyžaduje okamžité zhodnotenie. Emmine záležitosti však onedlho nezniesli odklad. Keď sa jej Lujza pýtala na stupnicu, vyhlásila, že ide o jedenástku. Horšie bolo, že jedenástka sa od krásnych modrých očí chlapca sediaceho za Emmou na laborkách presunula až k odtieňu laku na nechty. Lujza ale nevedela povedať nie.

Minulý týždeň mala Emma promóciu. Získala titul bakalár na prirodoveneckej fakulte Masarykovej univerzity. Škola ju teda nemohla trápiť. Navyše Emma bola jedna z najlepších v ročníku. Keď obe prišli do Brna, Emma aby študovala biológiu a Lujza maliarstvo, stavili sa, že získajú štipendium. Emma to dokázala. Lujze ten rok zomreli rodičia. Ale nech ju Emma utvrdzovala v tom, že to je jediný dôvod prečo to nedokázala, Lujza akosi cítila, že možno na ten veľký svet nestačí. Po zimnom semestri v druhom ročníku nechala školu. Emma ju presvedčila, aby ostala v Brne, a tak si Lujza našla prácu. V tom supermarkete, odkiaľ dnes ukradla skoro dvadsaťtisíc českých korún - drobné im nechala.

"Deje sa niečo?" spýtala sa Emmy, ale mala skôr pocit, že sa to pýta samej seba.

"Ty povedz," zaškerila sa Emma a štipla ju do holej paže. "Prijali nového pokladníka, keď si sa takto vyparádila?"

Lujza si odfrkla, sadla si na predné sedadlo spolujazdca a zapla bezpečnostný pás.

Emma akoby nič rozhodila rukami. "Pre mňa za mňa to mohol byť aj skladník." Nastúpila do auta a znovu mrkla na Lujzu. "Tak?"

To už začínala byť Lujza nervózna. Začala sa ošívať a nahnevane sa mračila na Emmu. "Tak vyrazíme už alebo ten predĺžený víkend padá?"

Zdalo sa, že to Emmu upokojilo. Otočila kľúčom v zapaľovaní a auto sa pohlo.


***

Museli sa ešte zastaviť v Lujzinej garsónke. Bývala len pätnásť minút peši od supermarketu. Najhoršie bývanie za najlepšiu cenu, to malo stáť nad dverami starého baráku.

"Počkaj ma tu. Už som zbalená, len si ten kufor znesiem dolu," vyhlásila Lujza a vystúpila z auta.

"Pomôžem ti," nechcela sa nechať odbiť Emma.

"Nie!" Lujza sa stratila v baráku, nevšímajúc si Emminho zarazeného pohľadu.

Zvnútra byt vyzeral rovnako ošarpane ako zvonku. Steny, ktoré snáď aj kedysi bývali biele, potrebovali vymaľovať. Na niektorých miestach opadávala zo steny omietka. Garsónka bola zariadená veľmi striedmo. Jediným nábytkom bola staršia kuchynská linka, konferenčný stolík uprostred izby, rozťahovací gauč, za ktorý Lujza dala dve výplaty a skriňa, ktorú kúpila cez skupinu "predám, kúpim" na facebooku. Z kabelky nervózne vybrala igelitovú tašku, do ktorej skryla ukradnuté peniaze.

Je zlodejka. A nie nejaká zlodejka čokolád a banánov, akí sa v supermarkete raz za čas objavovali. Ukradla dosť veľkú sumu. Áno, okrem výpovede im aj nechala list, že si berie len to, čo je jej - výplatu za posledný mesiac a nedoplatky z mesiacov predtým. Ukradla síce o štyri tisícky viac ako jej dlžili, ale čo na tom? Zaslúži si tie peniaze do poslednej koruny.

Odhodlane rozopla zips na kufri a vtlačila doň igelitku s peniazmi.

"Myslela som, že si už zbalená," ozvala sa odrazu za ňou Emma, čo Lujzu vydesilo tak, že vykríkla. "Čo robíš, prosím ťa?"

"Čo robíš ty? Kázala som, aby si ostala dole," odvrkla hnevlivo Lujza, lapajúc po dychu.

"Potrebujem si ešte skočiť na wécko. Nech nemusíme zastavovať na benzínke. Radím ti, urob to isté. Do Tatier je to riadny kus cesty." Potom už Emma zabuchla za sebou dvere na maličkej kúpeľni, ktorá bola súčasťou bytu.

Ako jej môže takto klamať? Ako môže svoju najlepšiu priateľku zapliesť do trestného činu? Najradšej by sa za to vyfackala.


***

Keď stáli na červenej kúsok od Vaňkovky, Emma naznačila Lujze, že v jej kabelke na ňu čaká prekvapenie. S prekvapením z tašky vylovila CD-čko Lucie Bílej. Nechápavo pozrela na Emmu.

"Čo to má byť?" Len s veľkým sebazaprením sa nerozosmiala.

"Otvor to!" poháňala ju Emma nedočkavo a dupla na plyn, keď sa na semafóre objavila zelená.

V obale nebolo CD-čko, čo pôvodne patrilo do obalu. Na tomto nebolo napísané, aká hudba by na ňom mala byť. Lujza stále nechápala, ale vložila CD do rádia. Ešte ani nestačilo zahrať päť taktov a Lujza vedela, o čo ide. Radostne zvýskla.

"But I still haven´t found, what I´m looking for..." zaspievala skôr než sa k refrénu pieseň dostala. Na U2 fičali ešte na strednej. Vtedy mali trochu krízu, ale záľuba v tejto kapele ich dala dohromady.

"Jasné, láska! Tridsaťdva songov len pre teba. Tento víkend bude skrátka úžasný!"

A Lujza tomu chcela veriť.


***

Pred Uherským Brodom CD-čko dohralo. Nevnímajúc Lujzine námietky, Emma zapla rádio. "Možno ešte chytíme Krokodíla, tak sú celkom fajn pesničky," rozhodla a nenechala sa presvedčiť.

Keď vchádzali do kopcov nad Starým Hrozenkovom, v rádiu sa ozvalo: "Vážení posluchači, chtěli bychom vám oznámiť loupež v supermatketu... kradla prodavačka... manažerka tvrdí..." V horách rádio vždy začalo preskakovať. Lujza mohla ďakovať prozreteľnosti za to, že strata signálu prišla v taký príhodný okamih. "Policie vyzýva občani, pokud znají pachatelku, aby poskytli informace. Vedoucí pan Travnička schledáva..." Zdalo sa, že signál sa stratil už úplne.

Lujza z hlboka dýchala. Nenápadne pohliadla na Emmu. Dúfala, že nič nezaregistrovala. Keď však zbadala Emminu ztuhnutú tvár, sánku tvrdo zatnutú a oči zapichnuté do diaľky, pochopila, že niečo tuší.

"Emma...?" ozvala sa nesmelo.

"Nevolá sa tvoj vedúci náhodou pán Travnička?" začala opatrne. "Tá krádež sa musela stať u vás. Čo o tom vieš, Lujza?"

"Ja... ti nemám, čo povedať."

Emma nahnevane strhla volant a zastavila na kraji cesty. Vyhodila výstražnú signalizáciu a obrátila sa na Lujzu s prísnym pohľadom. "Ubezpečujem ťa, že musíš veľa vysvetľovať, ak len nechceš, aby som ťa tu hneď a zaraz nevysadila."

Keď sa Lujza rozplakala, Emma len pokrútila hlavou a objala ju. "Koľko si ukradla?"

"Skoro dvadsaťtisíc."

"Čo?" Emma rýchlo otvorila dvere a vystúpila z auta. Na moment sa oprela o kapotu a zhlboka dýchala. Lujza ju s obavami pozorovala. Keď Emma prišla k dverám spolujazdca a otvorila ich, sklonila hlavu a plakala ešte úpenlivejšie. "Čo si si myslela? Nemohli to nechať bez povšimnutia. To už nie je priestupok, bože!"

"Chcela som odísť. A chcela som sa pomstiť," riekla Lujza trochu pokojnejšie.

Emma pokrútila hlavou. "A kam si chcela odísť?"

"Neviem, niekam, kde to všetko začne dávať zmysel," potom, čo to vyslovila, zarazila sa a pozrela na Emmu. Obe vybuchli v smiech.

Prvá sa dosmiala Emma. "Daj mi tvoj mobil," kázala jej odhodlane. Lujza jej nechápa-vo podala starší Samsung, ešte s tlačidlami. S obavami pozrela na Emmu. Tá sa zrazu zahnala a mobil hodila kamsi do lesa. Lujza na ňu vytreštila oči.

"Prečo si to urobila?"

"Čo ak ťa vystopujú podľa mobilu. Nové smartfóny majú v sebe nejaké čipy či čo..."

"Možno si zabudla, že ja nemám smartfon a že nie som federálny zločinec obvinený z vraždy, ale ukradla som sumu, ktorú mi beztak strhnú z platu," pripomenula hnevlivo Lujza.

Emma naštartovala auto a pohli sa vpred. "To je jedno. Potrebovala som si čímsi hodiť."

Po pätnástich minutách, kedy sa viezli v úplnom tichu, Emma rozhodla: "Pôjdeme na víkend do tých Tatier. Nikomu sme predsa nepovedali, kam ideme. Oddýchneme si a tam vymyslíme, čo ďalej."

"Ty nemusíš nič vymýšľať. Je to len môj problém," vzdychla si Lujza.

"Žeby sa objavila aj Lujzina jedenástka?" zaškerila sa na ňu Emma. "Ale nevydávame sa do Tatier rovno. Zájdeme si na benzínku do Nového mesta. Ak po tebe pôjdu až na Slovensko, môžeme ich nechať myslieť si, že si sa vybrala do Bratislavy. Natankujeme, dáme si kávu a potom už nebudeme musieť zastavovať. Čo na to hovoríš?"

Čo mohla povedať? Napokon prikývla.

***

Keď auto zastavilo na benzínke v Novom meste, Lujza si to zamierila rovno na dámske toalety a nechala Emmu nech natankuje plnú nádrž.

"Mali by sme benzín zaplatiť tvojou kreditkou. Ak by ťa chceli podľa nej vystopovať," navrhla Emma zamyslene.

"Mám pocit, že sleduje príliš veľa kriminálok," odvetila jej Lujza veselo, keď jej podávala kreditku. Na toalete si upravila make-up, ale len čo sa na seba v zrkadle znovu zadí-vala, rozplakala sa a mohla začať od začiatku.

Keď sa vrátila naspäť k autu, čakala na ňu Emma držiac v rukách dve kávy z automatu, hrdelne sa smejúc nad niečím, čo zrejme povedal vysoký tmavovlasý tridsiatnik opierajúci sa vedľa nej. Hneď ako Lujzu zbadala, oznámila jej dve veci. Že teraz bude šoférovať ona. A že Adam sa zvezie s nimi do Liptovského Mikuláša.

***

"Takže ty píšeš poviedky. Aké poviedky?" vypytovala sa Emma so záujmom a pohodlne sa uložila na zadnom sedadle. Adam sedel na sedadle spolujazdca a celú cestu sa otáčal k Emme, čo Lujzu znervózňovalo. Bol veľmi pekný, tmavší, ale s modrosivými očami a muž, čiže Emmin tip. Od strednej sa išla po takýchto chlapíkoch zblázniť. Prešla si aj štádiami tupých hlavohrudí, cez intelektuálnych okuliarnatých snobov z vysokej - od jedného kúpila auto - až po vymaľovaných panáčikov, z ktorých jeden vzorový sedel po jej pravej ruke. Napokon sa to vždy skončili rovnako. Tí muži o Emme rozhlasovali, že je padlá na hlavu, a Emma mala nejaký čas prefajčené pľúca.

"Skúšal som všeličo, ale fantasy ma oslovilo zo všetkého najviac," odvetil so šarmantným úsmevom Adam.

Lujza si nemohla pomôcť a uštipačne sa zachechtala.

"Niečo smiešne, Lujza?" obrátil sa na ňu Adam so spýtavým pohľadom.

"Nie, len nemá fantasy v láske," ozvala sa zozadu Emma a zachichotala sa.

"A čo ti fantasy urobilo?" zaujímal sa Adam.

"Niežeby som ho nemala rada. Ide skôr o autorov tohto žánru. Sú to pokrytci," vyhlásila rozhodne Lujza ani na Adama nepozrúc.

"A z čoho tak usudzuješ?" chcel vedieť Adam.

"Pozri sa na takého G.R.R Martina. Vo svojich románoch vytvára strašidelný, krutý svet. Akoby chcel, aby ľudia žijúci v reálnom svete boli radi za ich skurvený život nijako neohrozený tromi drakmi, bielymi chodcami alebo vymudrovanými trpaslíkmi." Keď dlho nikto nič nepovedal, Lujza pozrela smerom k Adamovi. Hľadel na cestu a tajomne sa usmieval. "Čo je?" chcela vedieť.

"Zvláštne. Takže tvrdíš, že nie si na Tyrionovej strane? Nepodaj si jedna z tých, čo očakávajú to veľkolepé vzkriesenie?" Jeho otázka bola dnes prvá vec, ktorá Lujzu skutočne zo srdca rozosmiala.

"Moji známi z lekárskej fakulty tvrdia, že Hry o tróny sú ako štúdium na medicíne," ozvala sa zozadu Emma. "Vraj scenáristi len ku krvi, slzám, potu a bolesti pridali sex, aby to bolo o čosi zaujímavejšie."

Tento postreh stačil, aby na hodinu každý z nich len hľadel von z okna a pozoroval okolitú krajinu.

***

Keď dorazili do Liptovského Mikuláša, bolo skoro sedem hodín. Nechali sa pozvať na jeden drink z vďaky. Lujza by sa tam už najradšej nevidela, ale Emma mala Adama plnú hlavu. Keď začala čašníčka nosiť na stôl alkoholické nápoje, Lujza tušila, že do rána odtiaľto neodídu. Vo chvíli, keď začala hrať hudba a zdalo sa, z toho vznikne tanečná párty, sa vytratila na recepciu hotela, v ktorého bare sa diskotéka konala, a zarezervovala Emme a sebe izbu na túto noc.

Keď vynášala kufre na poschodie, lebo výťah nefungoval, z baru vybehla vysmiata, no trochu dezorientovaná Emma. Chvíľku jej trvalo, kým si uvedomila, že na schodoch naozaj vidí svoju priateľku. Potom jej prihlúplo zamávala.

"Nechceš mi ísť pomôcť?" spýtala sa Lujza nevrlo. Keď za Emmou zrazu vybehol Adam, pochopila, že asi nie.

"Poď s nami na parket. Kufre môžeme nechať v aute..." chichotala sa Emma a objala Adama okolo bokov.

"Nenechám ich v aute," zasyčala Lujza a nahnevane vypochodovala na poschodie.

Nebolo potrebné, aby míňali peniaze na zbytočne drahú izbu. Zariadenie bolo ladené do bordovej farby, ťažké závesy na oknách mali mierne ošúchané pozlátené vrúbkovanie. Boli tam dve široké postele, televízia a vzadu na konci izby dvere do kúpeľne.

Zo svojho kufra vytiahla tašku z peniazmi. Rozložila peniaze na posteľ a znovu ich prepočítala. Bolo tam osemnásťtisícšesťsto českých korún. Vrátila peniaze do igelitky a vložila ju do nočného stolíku. Dala si krátku sprchu a potom si v župane ľahla na posteľ a pustila si telku. Na teletexte ukazovalo, že je len desať hodín. Chcela však čakať na Emmu a keby ostala tu, hrozilo, že by zaspala. Preto sa obliekla do čistého a zišla dolu.

Do klubu len nazrela. Videla, že Emma sa blázni spolu s Adamom na parkete. Nemala žiaden záujem pripojiť sa. Spoločnosť ľudí nebola momentálne to, po čom túžila. Na recepcii nechala svoj kľúč a povedala, že nech druhý dajú Emme, ak by náhodou chcela ísť hore, kým sa vráti, o čom pochybovala, a vyšla na ulicu.

Z priehradky v aute vylovila Emmine cigarety. Jednu si zapálila, zamkla auto a vydala sa na prechádzku nočným Mikulášom.

***

Nemala pojem o čase, mobil si zabudla v hotelovej izbe. Ale to, že je asi už veľa hodín usúdila, keď zbadala Adama, ako sa opiera o Emminu Fabiu a nervózne podupkáva nohou.

"Kde je Emma?" chcela vedieť Lujza.

"Pomohol som jej prejsť do izby. Už mala dosť," odvetil a okúzľujúco sa usmial.

"A teraz čakáš na čo?"

"Na teba, samozrejme."

"Samozrejme, potrebuješ svoj batoh," uvedomila si Lujza, odomkla dvere a načiahla sa po batohu. Bol o dosť ťažší, než predpokladala. Adam sa zohol k nej, zľahka ju posunul na stranu a vytiahol si batoh sám.

"Tak a môžeme sa rozlúčiť," rozhodla Lujza a podala mu ruku.

"Ale ešte som sa ti nepoďakoval za cestu."

"No nič podobné v budúcnosti nečakaj, ale veď čo už by som pre Emmu neurobila," odvetila mrzuto Lujza a znovu naznačila, že si chce len potriasť rukou a ísť.

Adam si s ňou potriasol, ale hneď ju nepustil. Naopak si pritiahol Lujzu k sebe. Začal ju bozkávať a skôr než sa stihla spamätať, stiahol ju na zadné sedadlo.

***

Ráno sa obe ženy zobudili na hotelovej izbe. Emma s opicou, Lujza s obavami. Všetko sa však zmenilo, keď Lujza zbadala otvorenú zásuvku na nočnom stolíku, do ktorého vložila igelitku s peniazmi, a peniaze nikde. V noci keď vchádzala do izby, nechcela rozsvecovať, aby Emmu nezobudila, ale keby tak urobila, zbadala by tie vyhádzané veci z kufrov. Zdalo sa však, že odtiaľ nezmizlo nič.

"Bože, Emma," zakvílila Lujza a zviezla sa k zemi. Vložila si hlavu do dlaní a rozplakala sa. "Ten hajzel... hajzel..."

Emma podišla k nej a silno ju objala. "Lujza, keby som to bola vedela. Panebože, keby som len tušila, že je to taký podliak. Ale netušila som to. Bol taký milý a taký nežný..."

Lujza na Emmu zhrozene pozrela. Bolo to tak. To, čo mu ona včera dovolila na zadnom sedadle auta, mu Emma dovolila v tejto hotelovej izbe. Pravdu by jej nikdy v živote nepovedala, keby po tom, ako sa odhlásili z hotela a vyšli na parkovisko, nenašli parkovné miesto, kde predtým stála Emmina Fabia, prázdne.

***

O štvrť na dvanásť nasadli na autobus do Popradu. Emma rozhodla, že sa touto nemilou príhodou nedajú rozhodiť.

"Nemilou príhodou? Ten chlap ma okradol o osemnásťtisícšesťsto českých korún," pripomenula Lujza a nahnevane zvyšovala hlas.

"A mňa o moje auto. V takýchto situáciách by pomohla polícia," uvažovala nahlas Emma, ale keď zbadala Lujzin nechápavý výraz váhavo dodala: "Aj keď s pátraním po peniazoch, ktoré si ukradla, a po aute, v ktorom som odviezla zlodejku do bezpečia, by nám asi nepomohol ani policajt so zmyslom pre čierny humor. No je úplne jedno, kde sa tým budeme trápiť. Či v nejakom moteli v Mikuláši, alebo vo welness centre pod Tatrami. Ja radšej volím tú druhú možnosť." Ten prehnane optimistický prístup Lujzu pomaly začínal rozčuľovať.

V Poprade sa ubytovali v objednanom hoteli. Emma sa snažila Lujzu rozveseliť tým, že stihnú aspoň obed a snáď aj zo dve procedúry. S Lujzou však nebola reč ani pri obede. Hoci tá pečená kačka bola podľa Emminých slov skvostná, Lujza sa jej ani nedotkla.

"Na záver som ti objednala niečo špeciálne," zachichotala sa Emma.

"Vieš, nemusíš to robiť. Ničím nezlepšíš tento deň, ani tento víkend, ani tento život," zahundrala Lujza.

"Ty sa ale vôbec nesnažíš!"

Výmenu ich nenávistných pohľadov prerušil podozrivo známy hlas čašníka, ktorý pred nich položil dezert. "Dámy, a ako dezert horúca čokoláda s mexickým chilli a šľahačkou. Sladké, pikantné, exotické. V podstate niečo ako vy."

Obom ženám sa na tvárach vystriedalo niekoľko výrazov od prekvapenia, cez znechutenie, až po hnev počas tej jednej minúty, čo mlčky hľadeli na Adama oblečeného do čašníckej súpravy.

***

"Takže ty popieraš, že si zviedol Emmu a potom si prehľadal našu izbu, kým si nenašiel tie peniaze? Takisto nie je pravda, že si sa vrhol aj na mňa a zrejme keď som sa vracala do hotela, mi ukradol kľúče od auta?" Lujza celá očervenela, kým to dopovedala.

"Budete tú čokoládu?" spýtal sa ledabolo Adam a bez čakania na odpoveď sa pustil do dezertu.

"Nemáš ani toľko slušnosti, aby si nám vysvetlil, čo tu chceš teraz?" vyprskla aj Emma hnevlivo.

"Nie," odvetil Adam s plnými ústami čokolády. "Slušný chlap sa tak k slušným ženám rozhodne nechová. Lenže ja nie som slušný muž a vy nie ste slušné ženy, tak čo na tom?"

"Chcem späť svoje peniaze! A vrátiš nám aj to auto," vyhlásila rozhodne Lujza.

"Inak čo? Zavoláš na mňa fízlov? Keby ste mohli, už by ste to urobili. Ale ja viem, že tie peniaze nie sú celkom čisté, drahá Lujza. A hoci celkom neviem, akú úlohu v tomto celom zohráva Emma, kryje ťa pred niečím, čo si urobila, takže má vinu rovnako ako ty."

"Čo od nás chceš?" spýtala sa Emma, tváriac sa až neuveriteľne prísne.

Adam vyčaril jeden z tých svojich okúzľujúcich úsmevom. "A čo keby som vám povedal, že som z tých vašich osemnástich tisíc korún, urobil osemnásťtisíc eur v priebehu minulej noci?"

***

Adam mal plán. Ako jeden z mnohých zamestnancov, cítil krivdu. Ako jeden z mála zamestnancov však pracoval u vlastníka polovice kasín na severnom Slovensku. Mal vlastne rovnaký problém, ako Lujza. A chystal sa ho vyriešiť podobne ako Lujza. Ale suma, ktorú by považoval za vyrovnanie, sa pohybovala v tisíckach eur. A túto noc malo prísť na vyplácanie starých účtov.

"Akú rolu v tom hráme my?" zaujímala sa Emma, keď na hotelovej izbe vyberala zo škatule z luxusného butiku saténové modré šaty, ktoré im Adam kúpil na túto noc. V škatuli vedľa ležali druhé skoro rovnaké len v zelenej farbe.

"Odpútate pozornosť," odvetil Adam a samoľúbo sa zaškeril.

Lujza sa nemohla zbaviť nervozity, keď videla, že na tvárach ich oboch sa rozliehal rovnako odhodlaný výraz.

***

Tak nejako si predstavovala, že by to v kasíne malo vyzerať. Všade zelené hracie stoly, ostro kontrastujúce s červeným tapetovaním kasína. Tajomné zákutia a dvere, za ktoré smeli prejsť len tí povolaní. Adam ich usadil pri stole s ruletou a kamsi odišiel.

"Neviem, ako ty, Lujza, ale ja si to tu mienim absolútne užiť," rozhodla sa Emma a sadla si za hráčsky stôl. A skutočne ju čoskoro začali obskakovať čašníci, nosiaci jej šampanské s jahodami. Lujza stála za ňou a sledovala, ako s každou výhrou dáva do stávky čoraz väčšie sumy. Asi o hodinu sa Emma rozhodla staviť úplne všetko.

"Čo blázniš?" zhíkla Lujza a zatriasla ňou.

"Má to byť predsa senzačný víkend. Idem do toho," rozhodla sa skalopevne a vyhodila kocky do vzduchu. Prehrala.

***

"Ako si predstavujete, že budem musieť najprv vyplatiť svoj dlh až potom hrať?" jačala Emma na plné hrdlo. Ľudia sa začínali obzerať a v sále pomaly nastávalo ticho. Lujza nervózne srkala svoj sekt, nevediac ako Emmu zastaviť.

"Slečna, ak sa neupokojíte, zavolám šéfa..." snažil sa ju umlčať krupiér.

"Len ho zavolajte, rada sa s ním stretnem," odsekla Emma a nechala sa odviesť nabúchanou gorilou do jedných z tých tajomných dverí.

***

Lujza necítila nikdy väčší strach, než keď tých dvadsať minút postávala pri tých dverách. Asi boli zvukotesné, lebo nič čo sa odohrávalo za nimi nepočula. V sále sa medzitým všetko vrátilo do pôvodného stavu a vládol tu obvyklý hluk.

Vtom sa dvere otvorili a vyšla z nich Emma. Na prvý pohľad nebolo na nej nič iné, než kým do tých dverí vstúpila, ale keď ju chytila za ruku, pýtajúc sa jej, čo sa stalo, jasne cítila, ako sa trasie.

"A ďakujeme za pomoc, kráska!" počula niekoho zakričať z miestnosti za dverami a potom sa už zabuchli.

"Poďme preč, Lujza," zašepkala Emma a ťahala ju preč.

"Ale čo Adam?"

"Ten nie je náš problém," odvetila a ťahala ju preč.

Keď boli vonku, Emma sa doslova rozbehla k svojej Fabii. "Nasadni, rýchlo!" skríkla. V priebehu niekoľkých sekúnd už boli na ceste preč.

"Čo sa tam stalo?" pýtala sa Lujza vydesene. "Čo je s Adamom?"

"Zastrelili ho, jasné?" zvrieskla Emma a z očí jej vytryskli slzy. "Vedela som, že ho zabijú, keď som ho udala tomu riaditeľovi alebo kto to vlastne bol, len som netušila, že to urobia priamo predo mnou." Teraz už hystericky plakala.

"Ty si ho udala..." Lujza nemala slov.

"Áno, čo si myslíš, že by sa s nami podelil? Možno by nás čakal rovnaký osud, aký stretol dnes jeho," trvala na svojom Emma a po lícach jej stekala riasenka. "Ale to nie je všetko. O tých osemnástich tisícoch, čo už ukradol, nevedeli. Zatiaľ. Ležia vzadu v kufri."

Lujze svitlo. "Pôjdu po nás."

Emma sa zúfalo zasmiala. "Takže kde si predstavuješ stráviť zvyšok života? Z letiska v Poprade teraz toho veľa letieť nebude, ale aj to bude musieť stačiť. Tak kde na svete bude podľa teba táto noc dávať zmysel?"


***

"Slečno, neobtěžuji vás příliš?" ozval sa nevľúdne vysoký pán v obleku. Lujza sa strhla. Na páse mal vyložený celý nákup - pollitrový nízkotučný jogurt, dve zelené jablká a sadu žiletiek.

"Ospravedlňujem sa. Asi som sa zamyslela," odvetila a rýchlo začala so skenovaním nákupu. Kým stihol otvoriť peňaženku, všetky položky boli načítané. Zaplatil, rozlúčil sa a odišiel.

Ďalší z ospalých dní. Vonku pršalo a práce na ceste pokračovali. Nenávidela takéto dni. Ak nemala čo robiť, premýšľala nad hlúposťami. Možno to bol pozostatok z nej samej ešte ako študentky maliarstva. Svoje nápady nemala čas naniesť na plátno, a tak sa jej len vírili hlavou.

Ten minulý víkend bol celkom obyčajný. Všetko podľa plánu. Pripili si na Emmine promócie a na to, že si už budúci rok Lujza znovu podá prihlášku na vysokú. Lujza vedela, že aj keby stretli nejakého Adama, nebol by z neho žiaden autor fantasy poviedok. Ani žiaden zlodej. Možno by to ani nebol hajzel. Možno by to bol len nudný študent potrebujúci odvoz, lebo zmeškal vlak.

Keď si na pás začala vykladať nákup asi sedemdesiatročná babička, Lujza sa zamyslela znovu. Vedela, že sa nemá kam ponáhľať. Možno odtiaľto naozaj odíde. Nemôže to ísť takto predsa donekonečna. Možno aj tie peniaze jedného dňa ukradne. Ale nie dnes.

Možno zajtra.

- Monika M.