Dystopická fikcia a jej história

19.09.2020

Totalitné diktatúry, ktoré kontrolujú každý pohyb obyvateľstva, utláčanie ľudských práv a slobôd, bohaté vrstvy obyvateľstva utláčajú chudobnejšie, ekologická katastrofa nevídaných rozmerov, nejaká tá rebélia tínedžerov bez akné... Toto pravdepodobne sú prvé veci, ktoré niekomu napadnú pri vyslovení slovka dystópia. Čo to však dystópia znamená? 

Začiatky dystopie

Dystópia je slovo odvodené zo starogréckych slov dys (zlé) a tópos (miesto) a používa sa na označenie skupiny alebo komunity, ktorá sa vyvinula zlým smerom, má zásadné nedostatky, ktoré vznikli prehnaním jedného alebo viacerých ideologických princípov. Dystópia je antonymom utópie, čo je významový útvar pozostávajúci zo súboru predstáv o budúcich ideálnych stavoch spolužitia ľudí.

Thomas More
Thomas More

Slovo utópia prvýkrát použil (a teda vytvoril) anglický spisovateľ, právnik, politik a svätec Thomas More (1478-1535) ako názov pre svoje dielo Utópia, v ktorom zrkadlí obraz ideálnej spoločnosti a ako by taká spoločnosť mala podľa neho vyzerať. More nebol prvý, ktorý sa rozhodol opísať svoju ideálnu podobu sveta. Podobne urobil aj storočia skôr grécky filozof Platón.

Utópia pojednáva o fiktívnom ostrove neďaleko Ameriky, na ktorom sa sformovala spoločnosť, kde nik nevlastní majetok, nikto si nemusí zamykať domy, kde je možné požiadať o eutanáziu, kde sa ľudia dokážu rozviesť bez mihnutia oka, kde sa kňazi môžu ženiť, kde sa môžu ženy stať kňazmi, kde nemocnice a zdravotníctvo sú úplne zadarmo, kde každá domácnosť vlastní 2 otrokov, atď. 

More pravdepodobne písal túto knihu skôr ako vtip alebo satiru na európsku spoločnosť, ale nech tomu bolo akokoľvek, bol to práve on, kto odštartoval trend utopických diel, ktoré sa prispeli o zrod antiutopických (dystopických). Niektorí spisovatelia zobrali Moreove myšlienky vážne a vytvorili si vlastné myšlienky o ideálnej spoločnosti.

Príkladom tohto je Sir Francis Bacon a jeho dielo Nová Atlantída, kde každá osoba je štedrá a kde študenti nemusia platiť nehorázne peniaze za univerzitu. V Novej Atlantíde skrátka načrtol svoj pohľad na to, ako by mala fungovať ideálna univerzita a spoločnosť celkovo a nedá sa povedať, že by jeho dielo bolo satirického charakteru.

Potom sa vyskytli aj spisovatelia, ktorí sa rozhodli prijať Moreov satirický pohľad na utópiu. Voltaireovo dielo Candide alebo Optimizmus a Gulliverove cesty od Jonathana Swifta zobrazujú spoločnosti, ktoré sa samy pokladajú za utopické, ale pravda je taká, že od utópie majú ďaleko. Samotný Swift sa vyjadril, že cieľom Gulliverových ciest bolo svet nahnevať a nie rozptýliť, čo je sentiment zdieľaný mnohými spisovateľmi v tomto žánri.

Všetky tieto utopické príbehy pojednávali o doposiaľ neobjavených miestach ako rôzne kontinenty, ostrovy alebo dokonca Mesiac. Tieto utópie neboli až tak o ideálnej budúcnosti, ale skôr o tom, ako ideálne boli spoločnosti kedysi, teda predtým než sa ich dotkli moderné nápady, ktoré ich skazili.

Takéto ladenie utopických diel sa zmenilo až v 19. storočí, kedy spisovateľ Edward Bellamy napísal dielo Looking Backward: 2000-1887, ktoré sa v tej dobe radilo k bestsellerom a ovplyvnilo značné množstvo intelektuálov. Dielo pojednáva o tom, ako sa jeden Američan prebudí v roku 2000, kedy je Amerika socialistickou utópiou. Vďaka svojim motívom a myšlienkam sa stalo toto dielo veľmi populárne v ľavicových kruhoch, ale aj mimo nich.

Looking Backward spustilo vlnu optimisticko-utopicko-romantických románov, ktoré sľubovali ľuďom lepšiu budúcnosť v dobách, kedy ekonomická situácia sveta nebola priaznivá. Okrem toho vzniklo v týchto dobách množstvo diel satirizujúcich Bellamyho alebo aj také, ktoré sa snažili prezentovať antisocialistické utópie. A potom niekomu napadlo, že čo ak sa spoločnosť budúcnosti stane opakom utópie?

Stroj času

Medzi prvými takýmito príbehmi sa vyskytla sci-fi novela Stroj času od H.G. Wellsa. Vo Wellsovom príbehu sa rozhodol protagonista zostrojiť stroj času a cestovať do budúcnosti a vďaka tomuto stroju zistí, že ľudstvo budúcnosti žije v utopickej spoločnosti obývanej humanoidnými Eloidmi.

Eloidi sú vzhľadom podobní deťom a žijú v malých komunitách a obývajú malé, ale upadajúce futuristické obydlia a živia sa striktne ovocím. Cestovateľovi v čase sa zdajú Eloidi šťastní a bezstarostní, dokonca až tak, že sa mu s nimi komunikuje pomerne náročné kvôli ich bezstarostnosti. Boja sa však tmy a bezmesačných nocí a snažia sa nemyslieť na nočné miznutia ich súkmeňovcov.

Cestovateľ v čase sa neskôr dozvedá, že ľudstvo sa vyvinulo aj do druhého typu: zaostalých troglodytných Morlockov, ktorí vychádzajú na povrch len za tmy. Neskôr sa protagonista dozvedá, že Morlockovia sú potomkovia nižších vrstiev ľudstva z minulosti a že len vďaka ich drine je možné, aby Eloidi, potomkovia vyšších vrstiev, žili v utopickej spoločnosti. Socialistické cítenie H.G. Wellsa je v tomto diele pomerne citeľné a snaží sa prezentovať Morlockov a Eloidov ako produkty kapitalizmu, pred ktorým sa v podstate snaží vystríhať.

První dystopia v ZSSR

Vo Wellsových šľapajach nasledoval Jevgenij Zamjatin s románom My, ktorý ovplyvnil ľudí ako Orwell (Zvieracia farma, 1984) a Huxley (Prekrásny nový svet) a zároveň sa pričinil o navodenie dystópie do podoby, aká už je aj nám povedomá. Protagonista románu je muž menom D-503 (namiesto mien v jeho spoločnosti používajú ľudia takéto kódové "mená"), ktorý žije v tzv. Jednom štáte a pracuje ako inžinier vesmírnych lodí.

Jeden štát je urbanistická spoločnosť, kde je väčšina vecí skonštruovaných zo skla, čo napomáha vláde v masovom sledovaní obyvateľstva. Ľudia v tejto spoločnosti musia chodiť v uniformách, nesmú sa oslovovať inak ako číselnými menami a chodia v synchronizovanom pochode. Spoločnosť Jedného štátu je založená striktne na logike, rozume a prísne udržovanej rovnosti (až do toho bodu, že pekní ľudia sú mrzačení, ...).

Správanie jedinca je podriadené logike, na základe ktorej boli odvodené rovnice a vzorce ako modely správania Jedným štátom. Ľudstvo sa zmietalo pred vznikom Jedného štátu v 200-ročnej vojne, ktorá zabila valnú väčšinu ľudí až na 0,2% populácie, ktorá sa zjednotila do Jedného štátu.

Zamjatin sa považuje za jedného z prvých sovietskych disidentov, aj keď sa považoval za boľševika. Bol znechutený politikou Komunistickej strany Sovietskeho zväzu po víťaznej Októbrovej revolúcii, kvôli čomu sa stala aj jeho tvorba zakázaná a v Rusku sa ukázala znova až v 80-tych rokoch. Podľa mnohých tento román predpovedal až s hrozivou presnosťou to, čo sa dialo v ZSSR počas vlád Stalina a Brežneva.

Pre svoje dielo bol Zamjatin ostatnými boľševikmi zatracovaný a dokonca sa dostal kvôli nemu do väzenia, z ktorého sa však dostal v 30-tych rokoch a následne sa rozhodol ujsť do Francúzska, kde aj o pár rokov neskôr zomrel. Myšlienka knižky, že revolúcia je nikdy nekončiaci proces, poburovala boľševické kruhy, ktoré sa snažili priniesť finálnu revolúciu, ktorou by zničili kapitalizmus raz a navždy.

Orwell a 1984

Samotný George Orwell sa priznal, že My ho inšpirovalo natoľko, aby sa rozhodol napísať jeden zo svojich najslávnejších príbehov vôbec - 1984. Impakt tejto Orwellovej knihy bol na literatúru nesmierny a je badateľný dodnes. V 1984 sa snaží Orwell rozoberať následky totalitarizmu, masového sledovania a núteného usmerňovania správania a prejavu ľudí.

Hlavným hrdinom je everyman menom Winston, ktorý pracuje ako úradník na Ministerstve pravdy. Jeho prácou je meniť minulosť podľa želaní vládnucej Strany, ktorá vyznáva ideológiou Angsocu (skratka pre anglický socializmus), ktorej ústredné heslá sú: Vojna je mier, Sloboda je otroctvo, Nevedomosť je sila.

Winstonov svet je rozdelený medzi 3 veľmoci - Východoáziu, Euráziu a Oceániu. Tieto 3 veľmoci sú vo svojej podstate rovnaké, lebo v nich vládne tvrdá diktatúra (vo Winstonovej Oceánii je diktátorom tzv. Veľký brat), bieda a obyvateľstvo každej mocnosti neznáša to z tých iných. Všetky mocnosti sú takisto v neustálom konflikte o zdroje a územia a snažia sa dosiahnuť absolútne víťazstvo nad svojimi nepriateľmi.

V tejto spoločnosti je už len rebelská myšlienka považovaná za zločin (thoughtcrime) a nepohodlné osoby môžu ľahko zmiznúť pomocou procesu evaporácie, čo znamená, že sa odstráni o nich a aj o ich evaporácii akákoľvek zmienka. Ku kontrole kolektívneho myslenia sa využíva viacero techník, najslávnejšia je asi metóda doublethink-u. To znamená, že človek dokáže udržať pohromade 2 konfliktné tvrdenia a tvrdo si za nimi stáť (vojna je mier, sloboda je otroctvo, nevedomosť je sila).

V Oceánii sa takisto plánuje nahradenie anglického jazyka (známeho ako oldspeak) tzv. newspeak-om, ktorého jednoduchosť docieli to, že ľudia budú myslieť jednoduchšie a teda nebudú môcť vyjadriť ideologicky nesprávne myšlienky slovne a aby pôsobili absurdne na prvý dojem. Všetky vedľajšie významy slov sú potláčané, slovná zásoba drasticky redukovaná na potrebné minimum, citové zafarbenie majú len výrazy súvisiace s Angsocom a jeho nepriateľmi.

Kniha 1984 je značne ovplyvnená dobou, v ktorej Orwell žil a priamo reaguje na totalitné režimy, ktoré vznikli z rôznych ideológií ako komunizmus, fašižmus, pseudo-demokracia a oligarchia. Koniec knihy je pomerne pesimistický, ale nie netradičný pre tento žáner - Winston napriek svojmu odporu nedokáže poraziť Stranu a tá mu vymyje mozog a znova ho zamestná na Ministerstve pravdy. Tentokrát už však naozaj miluje a ctí Veľkého brata.

George Orwell bol demokratickým socialistom, čo je dôvodom, prečo tak silne kritizoval režim vládnuci v ZSSR, ktorý bol totalitný a nedemokratický. Podobne ladená je aj jeho alegorická novela Zvieracia farma, ktorá je v podstate obrazným prerozprávaním Veľkej októbrovej revolúcie a toho, čo sa stalo po nej a počas Stalinovho režimu. Hlavné postavy, zvieratá žijúce na farme, sa snažia dosiahnuť utópiu zvrhnutím utlačovateľského režimu nastoleného farmárom, čo sa im aj podarí, ale namiesto toho umožnia, aby sa roli farmára zhostili prasce na čele s kancom menom Napoleon.

Príbeh služobníčky nie je len na Netflixe

Ďalším významným dystopickým dielom je kniha Margaret Atwoodovej Príbeh služobníčky, ktorá sa zaoberá takisto totalitnou vládou, ale tentokrát sa snaží zamerať na utláčanie posledných plodných žien vo fiktívnom svete v mene náboženstva, kde je väčšina ľudstva z nejakého dôvodu neplodná. V Amerike prebehla v tej dobe Druhá občianska vojna, z ktorej vyšiel víťazný Gileád, ktorý prinútil starú vládu Spojených štátov ujsť do exilu a zmocnil sa veľkej časti bývalých Spojených štátov.

Okrem iného je hlavným motívom knihy aj to, ako žijú ženy pod patriarchálnym utláčateľským systémom a ako sa snažia získavať nezávislosť a individualitu. Všetky plodné ženy, ktoré sa v očiach Gileádu niečím prehrešili, sa stali tzv. služobníčkami a musia rodiť veliteľom (vodcovská vrstva) a ich neplodným manželkám deti. Síce plodnosť oboch pohlaví radikálne poklesla, v Gileáde sú legálne neplodné len ženy a teda sa vina pri nepočatí vždy zvaľuje práve na ne.

Gileád má svoj legálny systém navrhnutý na základe svojej interpretácie Starého zákona z Biblie. To napríklad znamená, že žena je legálne majetok svojho manžela, otca alebo inej mužskej hlavy rodiny a nemá dovolené vykonávať nič, čo by jej umožňovalo akúkoľvek slobodu alebo individualitu.

V Gileáde sa takisto raz za mesiac praktizuje tzv. Ceremónia, čo je rituálne znásilnenie služobníčky s cieľom navodiť u nej tehotenstvo. Dieťa služobníčky a veliteľa sa považuje už od počatia za dieťa manželky a služobníčka je pre ňu akousi maternicou na prenájom. To, čo robí Príbeh služobníčky silným, je to, že v podstate všetko, čo Atwoodová zobrazila, sa už v histórii v nejakej forme udialo. Jej dielo slúži ako varovanie pred tým, čo by sa mohlo stať v budúcnosti.

Hlavnou hrdinkou príbehu je služobníčka Offred (meno dostáva služobníčka tak, že sa zoberie meno jej veliteľa a pridá sa predeň predpona Of-), ktorá je pridelená k veliteľovi Waterfordovi. Jej jediným poslaním je splodiť s ním dieťa, avšak ona túži po úteku z Gileádu. S veliteľom Waterfordom začne mať Offred nelegálny pomer - on jej napr. dovolí hrať Scrabble a ona od neho môže požadovať rôzne informácie a materiálne veci.

V knihe je naznačené, že Waterford a jeho manželka Serena sú neplodní, na základe čoho Serena prinúti Offred, aby mala pomer s mužom menom Nick, ktorý pracuje ako Waterfordov šofér a zároveň je aj tzv. Okom (špiónom sledujúcim obyvateľstvo Gileádu). Offred sa podarí otehotnieť, avšak Serena sa dozvie o jej vzťahu s Waterfordom.

Na záver knihy dorazí do domu Waterfordovcov dodávka so znakom Očí, ktorá si prišla po Offred. Nick jej povie, aby nastúpila do dodávky, čo Offred aj urobí. Či sa jedná o dodávku rebelskej skupiny Mayday alebo o Oči, sa už čitateľ knihy nedozvedá a osud Offred bol do vydania pokračovania The Testaments neznámy.

Dystopie nového tisícročia

Dystopická literatúra zažila svoj boom aj počas 21. storočia, kedy sa tentokrát preorientovala viac na čitateľov v mladšom veku. Tento trend započala trilógia Hry o život od Suzanne Collinsovej, ktorá pojednáva o živote v totalitnom Paneme, kde sa každý rok organizujú hry, v ktorých majú proti sebe bojovať na život a na smrť deti. Panem vznikol na území bývalých Spojených štátov a je rozdelený na viaceré kraje, ktoré sú podriadené Kapitolu.

Diktátorským vládcom Panemu je prezident Coriolanus Snow, ktorý je po väčšinu trilógie aj hlavným antagonistom. Protagonistkou kníh je mladá Katniss Everdeenová, ktorá sa rozhodne prihlásiť dobrovoľne do Hier o život potom, ako je vylosovaná do nich jej mladšia sestra Primrose. Z Katniss a ďalšieho chlapca z jej kraja Peetu sa stávajú víťazi Hier a samotná Katniss sa neskôr stane ikonou vzbury proti Kapitolu.

Hry o život sú oproti predošlým dystópiám iné v tom, že ku koncu trilógie je režim Panemu nadobro porazený. Staršie dystopické príbehy iba vzácne končili priaznivo a autori skôr preferovali konce otvorené alebo nepriaznivé, čo sa však v dnešnej dobe zmenilo pravdepodobne aj kvôli tomu, že tieto knihy sú prevažne mierené na mladšie ročníky a že autori sa rozhodli upustiť od písania striktne varovných príbehov, ale chcú v čitateľovi zanechať aj svetielko nádeje v lepšiu budúcnosť. Ďalšou dôležitou zmenou oproti starším dystópiám je to, že tínedžerské dystópie takisto pojednávajú o hľadaní samého seba a nie len o boji proti utlačovateľskému systému.

Podobne sú na tom aj moderné dystópie pre tínedžerov ako trilógia od Veronicy Rothovej nazvaná podľa prvej knihy Divergencia, ďalej aj trilógia Labyrint od Jamesa Dashnera. Všetky tieto diela majú spoločné to, že na záver je diktátorský režim zvrhnutý a pre ľudstvo svitá nová nádej. S popularitou týchto kníh však prišlo aj neželané presýtenie tohto žánru, čo aj spôsobilo jeho eventuálny úpadok ako u ich bestsellerových predchodcoch zo žánru paranormálnej romance.

A čo bude ďalej?

To, akým smerom sa bude dystopická fikcia uberať v budúcnosti, si netrúfam povedať. Ako sme si mohli všimnúť, doba má svoj vplyv v dystopickej fikcii a je možné, že bude vznikať viacero príbehov o katastrofických pandémiách (ehm, Covid-19, ehm), ale či tomu tak bude naozaj, ukáže len čas. Dystopické príbehy si zažívajú rozkvet často práve v dobách, kedy je situácia vo svete neistá a búrlivá a reagujú na súčasné dianie, ktoré môže vyústiť do nie zrovna priaznivej budúcnosti.

Prečo však ľudia radi píšu a čítajú dystópiu? V tomto jednoznačne panuje viacero faktorov. Dystopická fikcia ponúka obraz budúcnosti, ktorá je vo väčšine značne temnejšia ako súčasná situácia, ale aj napriek tomu hlavný hrdina môže triumfovať. Ďalej si ľudia môžu pri čítaní pomyslieť, že svet nie je teda až taký zlý ako vo fiktívnej dystópii, v čom teda táto fikcia spĺňa aj istú terapeutickú funkciu.

Dystopická fikcia okrem toho ponúka spisovateľom a čitateľom možnosť preskúmať potenciálnu nepriaznivú budúcnosť ľudstva a nemusí narušiť ich politicko-sociologicko-filozofické uvažovanie. Preto dokáže dielo od demokratického socialistu Orwella zaujať aj neonacistické, fašistické a iné krajne pravicové kruhy, ktorých utópia by nebola až tak utopická, ako si predstavujú a ktoré značne Orwell kritizoval.

K tomu je naša doba presýtená utopicko-dystopickými myšlienkami - americký prezident Donald Trump sa snaží s jeho filozofiou "Make America Great Again" prinavrátiť akúsi stratenú veľkolepú utópiu do Spojených štátov, aj keď výsledok skôr pripomína dystópiu ako utópiu, konšpirátori ako slovenský krajne pravicový extrémistický politik Marian Kotleba sa vidia vo Winstonovi z 1984 a vnímajú sa ako bojovníci proti utlačujúcemu statusu quo a ovládaniu zo strany elít, ľudstvo sa svojím vplyvom na prírodu pravdepodobne upísalo k záhube, ...

Je teda pochopiteľné, že ľudia sa snažia načiahnuť k temným motívom a myšlienkam dystopických príbehov, aby pochopili tento svet a jeho fungovanie. Dobre prerozprávaný príbeh, či pravdivý alebo nepravdivý, môže popchnúť čitateľa konať a prebudiť jeho predstavivosť. Niekedy je predsa uspokojujúca dystópia lepšia ako komplikovaná pravda reality, no nie?